Richard Rikkon a najčastejšie kladené otázky:

Aké je tvoje životné krédo?
Veľa vecí máme dané zhora, ale veľa musí človek zapracovať sám na sebe. Dodnes skúmam nové veci, zdokonaľujem sa, všímam si vzťahy ľudí, snažím sa chodiť s otvorenými očami, a to všetko vnášam do hudby. Áno, spoznávam nových ľudí, ale je dôležité dobre poznať predovšetkým sám seba. Ak sa človek pozná, vie, kam smeruje. Napĺňa ma, že môžem v hudbe objavovať stále nové dimenzie. A to je nekonečné…
Z hľadiska svojho ega by si nemal človek myslieť, že je nenahraditeľný, a mal by sa povzniesť nad vlastnú dôležitosť. Aj v hudbe má svoje miesto pokora. Dôležité je, aby človek mal radosť z toho, čo robí, aby bol šťastný.

Tvoje záujmy?
Hudba, potom hudba, a tiež aj hudba... Naozaj, keď práve nehrám na vystúpení, tak celkom určite cvičím nové skladby alebo hudbu počúvam, či už reprodukovanú alebo na živo, na vystúpení nejakého umelca, skupiny či orchestra. A samozrejme, poteší ma dobré jedlo, ako každého, a príjemná spoločnosť.

Osobnosti, ktoré ovplyvnili tvoju dráhu?
J.S. Bach či F. Liszt a interpreti V. Horowitz, G. Cziffra, L. Berman a A. Rubinstein. Obdivujem ich za to, čo dokázali a ako to dosiahli. Pianisti staršej generácie nemali také vymoženosti. Ak chceli byť úspešní, museli vedieť hrať. Na ceste k sláve im nepomáhali masmédiá, prebíjali sa sami.

Obľúbené miesto:
Študoval som svoju druhú vysokú školu v Paríži. Nie nadarmo sa o Paríži hovorí ako o Mekke umenia. Francúzsko je odpradávna veľmi kultúrna krajina. Na jeden deň pripadá v Paríži viac ako 20 koncertov. Navštevoval som viacero predstavení za večer. Rád som chodil do Théatre des Champs Elysées, Pleyelovej sály, kde hrali významní umelci ako Gidon Kremer, Martha Argerich, Salvatore Accardo, ktorých som aj osobne poznal. Rád sa tam vraciam, mám tam veľa priateľov, ale na Slovensku sa cítim doma.

Akými jazykmi hovoríš?
Francúzsky, nemecky, maďarsky a dohovorím sa aj anglicky.

Veľa ľuďom sa páčilo počas tvojho sprevádzania Superstaristov klavírne prevedenie songov v tvojich úpravách. Klavírom si dokázal nahradiť celú kapelu. To všetko si mal v notách?
Mal som napísané iba základné veci, čiže hlavný motív – tému a základnú harmóniu v akordoch. Plné sprievody som tvoril počas nácviku so spevákmi. Niekedy dokonca priamo na pódiu v priamom prenose, ako momentálnu improvizáciu. Znamená to, že som musel všetky pesničky akoby nanovo za pochodu „skomponovať“. Nie každá skladba totiž vyznie s klavírom dobre. Napríklad rockové skladby, ktoré v originálnej verzii majú dôraz na gitarách a bicích, by v jednoduchom klavírnom prepise vyzneli príliš prázdno. Preto, laicky povedané, musel som pridať do piesní oveľa viac tónov, doprovodných motívov, ktoré akoby hrali jednotlivé nástroje kapely. Skladby, ktoré si súťažiaci vybrali napríklad od Eltona Johna, či Georga Michaela, a ktoré majú klavír už v originálnej verzii, tým stačilo menej úprav a vyzneli veľmi dobre.

Už od štyroch rokov si sa pripravoval na svoju súčasnú profesiu klaviristu. Netúžil si byť nikdy niečím iným?
Myslím, že nie. Na klavír som začal hrať vo svojich štyroch rokov a ako päťročný som sa dostal na prvú súťaž, ktorú som vyhral. O rok neskôr som bol na prvej medzinárodnej súťaži, kde som mohol registrovať rovnako vekovo starých súťažiacich a podobne talentovaných. Podľa mňa, klavír vtedy do mňa veľmi prehovoril a ostalo mi to až dodnes.

Ako je možné odhaliť v takom malom človiečiku, či má talent na hudbu alebo nie? Ako to bolo u teba?
Keďže pochádzam z muzikantskej rodiny, hudbou som bol obklopený neustále. Okrem ľudovej džezovej, tanečnej, či popovej, mi učarovala aj klasická hudba. Hudbou som doslova žil. Neskôr sa ma ujala moja budúca učiteľka, pani Katarína Szücsová, ktorá pripravovala aj môjho otca na kvalifikačné a rekvalifikačné skúšky, pretože hrával v kapelách. Vyskúšala ma, či mám rytmus, sluch, intonáciu a povedala, že sa musím ďalej vzdelávať v hudbe, pretože som talentovaný. A začala ma učiť.

Podporovali ťa rodičia?
Podpora rodičov u detí v útlom veku je veľmi dôležitá. Neviem, či by som to zvládol bez ich podpory. Na svojich rodičov som preto veľmi hrdý a patrí im moja veľká vďaka.

Máš aj nejaký nesplnený sen?
Ano. Sny sú na to, aby sa snívali a nehovorilo sa o nich. Mám ich veľa.

Čo ťa vie najviac rozosmiať a pri čom sa najviac odreaguješ?
Najviac ma vie rozosmiať dobrý vtip alebo dobrá komédia. Keď chodievam relaxovať, tak najradšej niekam k vode. Pri vode si viem oddýchnuť. Rád tiež chodievam do prírody. Veľmi dobre sa cítim aj na prechádzkach v okolí hradu.

Pamätáš si na svoj najväčší trapas?
Ano. Bolo to na koncerte, kde mal klavír prasknutú jednu strunu. A ja som to zistil až počas hrania...Našťastie, poslucháči na to neprišli... Tón neodznel, len ja som musel zvyšok koncertu „prekomponovávať“ skladbu počas hrania, tak, aby som sa vyhol tej klávese, ale aby odznela rovnaká melódia a harmónia. Nerád na to spomínam. Odvtedy vždy kontrolujem klavír pred hraním...

A aký najzvláštnejší darček si dostal a aký daroval?
Aký najzvláštnejší darček...? Myslím, že od Pána Boha som dostal dar, že viem hrať na klavíri. A keď môžem darovať svoje CD-čko, je to pre mňa, akoby som daroval časť samého seba.

Čo pre teba znamená sláva a uznanie? Zmenila ti život?
Samozrejme, že mi zmenila život. Sláva a uznanie pre mňa znamenajú potvrdenie správnosti toho, čo robím a ako to robím. Venovať sa naplno cvičeniu na klavíri a vystupovaniu na koncertoch malo a má pre mňa význam. Cítim, že je to mojím životným poslaním.

Čo si myslíš, majú dnešní mladí vzťah k vážnej hudbe?
Iste, že sa nájdu jedinci, ktorým sa páčia klasické skladby, ale osobne si myslím, že je potrebné mladým aj pomôcť vytvoriť si k vážnej hudbe pozitívny vzťah. Mladých ľudí možno odrádza to, že si myslia, že vážna hudba, je trištvrte hodiny trvajúca symfónia. Na to naozaj nemusí byť každý stavaný. Ale keby počuli iný príklad, mohli by si urobiť vlastný názor. Ako napríklad som to urobil ja. Známe piesne, napríklad ako Yesterday, My way, Memory som upravil na koncertné parafrázy a ukázal som širokej verejnosti, že aj takéto jednoduché melódie sa dajú zahrať vo veľkom štýle, koncertným spôsobom. Klasickou hudbou sa totiž dajú najlepšie vystihnúť city, pocity a emócie človeka. A to v celej svojej šírke. Nie nadarmo tvorcovia filmov používajú klasickú hudbu do podmazu filmov. A priznajme si, pop vychádza z klasiky. Keby nebolo klasiky, nevyvinul by sa ani pop.